Vychovávať dievča v dnešnom svete nie je náročné preto, že by dievčatá boli „problémové“. Je to náročné preto, že ako mamy veľmi dobre vieme, čo všetko ich čaká. Vieme, aký tlak kladie spoločnosť na ženy – ako majú vyzerať, správať sa, čo majú dosahovať, kedy byť tiché a kedy usmievavé. A tak sa prirodzene v nás ozýva potreba ochrániť ich – nielen pred vonkajším svetom, ale niekedy aj pred tým, čo nás samé kedysi zabolelo.
No práve v tom ochrannom geste sa niekedy prebúdzajú naše vlastné zranenia. Výchova dcéry totiž nie je len o nej – je aj o nás. O dievčati, ktorým sme kedysi boli. O ženách, ktorými sa stávame. A o tom, ako sa každým dňom rozhodujeme, čo z tých starých vzorcov prenesieme ďalej – a čo s láskou pustíme.
Emočná záťaž matiek pri výchove dcér
Byť matkou dievčaťa v dnešnej dobe znamená niesť neviditeľnú, no o to ťažšiu záťaž. Nie preto, že by dievčatá boli problémovejšie alebo náročnejšie na výchovu – práve naopak, mnohé z nich sa rýchlo učia, prispôsobujú a citlivo vnímajú svet okolo seba. Ťažoba však prichádza z vonkajšieho sveta: z očakávaní, ktoré na ne kladie spoločnosť.
Matky to cítia veľmi skoro – keď sa im namiesto otázok o zdraví novorodenca kladú otázky o vzhľade, výzore, šatách či správaní „malého dievčatka“. Už od prvých krokov sú dcéry tlačené do formy – buď milá, buď pekná, buď tichá. Matky, ktoré samy zažili podobné tlaky, sú často vnútorne rozpoltené. Na jednej strane chcú svoje dcéry ochrániť pred rovnakými zraneniami, na druhej strane im chýbajú nástroje, ako to urobiť inak.
Výsledkom je stres, ktorý nepramení z výchovy samotnej, ale z bremena zodpovednosti: ako ju vychovať silnú a láskavú zároveň? Ako ju uchrániť pred kritikou, porovnávaním a očami verejnosti – a zároveň ju neizolovať od reality? Tieto otázky si kladú tisíce matiek, ktoré veľmi dobre vedia, že vychovávať dcéru nie je len praktická, ale aj hlboko emočná skúsenosť.
Väčší tlak spoločnosti na budúce ženy?
Spoločnosť očakáva od dievčat viac, ako si často pripúšťame. Musia byť schopné a zodpovedné, ale aj jemné a usmievavé. Musia vedieť zabojovať, ale nie byť „príliš tvrdé“. Musia sa učiť, ale neprestať byť milé. Už v škole sa od nich čaká väčšia zrelosť, empatia, poriadnosť – a to všetko v prostredí, ktoré im často neposkytuje podporu, ale súťaživosť a tlak na výkon. Matky to vnímajú ostro a čoraz častejšie – práve preto, že samy boli dievčatami, ktoré museli všetko zvládať s úsmevom.
Tento tlak sa prenáša do každodennej reality výchovy. Aj bežné rozhodnutia ako výber oblečenia, aktivít či spôsobu reakcie na plač sú ovplyvnené tým, ako to „bude vyzerať“, „čo si kto pomyslí“. Matky dcér nesú so sebou neustálu bdelosť, či ich dievča zapadne, či nebude príliš výrazné, príliš tiché, príliš rebelantské – skrátka „príliš“.
Tento neustály balans medzi prijatím spoločnosťou a zachovaním autentickosti dcéry je vyčerpávajúci. A práve preto je dôležité pomenovať, že emočná únava matiek dievčat často nepramení z ich detí – ale z tlaku, aký na tie deti vyvíja svet okolo nich.
Dievčatá sú empatickejšie v skoršom veku
Z vývinového hľadiska dospievajú dievčatá v oblasti empatie skôr než chlapci. Už v predškolskom veku lepšie rozumejú emóciám iných, všímajú si výrazy tváre, tón hlasu aj náladu v miestnosti. Táto schopnosť vnímať jemné nuansy medziľudských vzťahov je síce dar, no zároveň ich robí zraniteľnejšími voči vonkajším tlakom a očakávaniam.
Preto sa dievčatá často rýchlejšie začnú prispôsobovať, aby „nezavadzali“, „nezaťažovali“ alebo „nerobili problémy“. Vstrebávajú spoločenské pravidlá a normy skôr, než im stihneme vysvetliť, že sa nemusia každému zapáčiť. Ich prirodzená vnímavosť môže viesť k preťaženiu – najmä ak nemajú okolo seba bezpečný priestor, kde by mohli byť samy sebou bez potreby stále reagovať na emócie ostatných.
Depositphotos
Dievčatá začínajú skôr pochybovať o svojej múdrosti
Výskumy ukazujú, že už okolo šiesteho roku života začínajú dievčatá pochybovať o svojej múdrosti a schopnostiach – najmä v kontraste s chlapcami, ktorí si často zachovávajú vyššiu sebadôveru dlhšie. Dievčatá sa v tomto veku začínajú viac usmievať, prispôsobovať a hľadať uznanie cez to, že sú „dobré“.
Sú často chválené za poslušnosť, tichosť a nápomocnosť – nie za odvahu skúšať, pýtať sa alebo byť zvedavé. A práve v tom tichom formovaní sa rodí vzorec, v ktorom sa múdrosť začína spájať s opatrnosťou a pochybnosťou, namiesto s dôverou vo vlastný hlas.
Dievčatá sa rýchlo učia prispôsobovať
Keď dievčatá opakovane počúvajú, že sú „šikovné“, „milé“, „pomocné“ a že „nezavadzajú“, veľmi rýchlo pochopia, aké správanie sa od nich očakáva. Učia sa čítať nálady ostatných a predvídať potreby druhých skôr, než ich vyslovia.
Táto prispôsobivosť môže pôsobiť ako zrelosť, no v skutočnosti ide často o prežitkový mechanizmus – dievča si osvojuje, že bezpečie a prijatie prichádzajú vtedy, keď potlačí samú seba. A ak sa tento vzorec neposilní zdravými hranicami, vyrastie z nej žena, ktorá síce vie uspokojiť okolie, ale často nevie, čo potrebuje ona sama.
Snaha o dokonalosť = snaha všetkým vyhovieť
Tým, že sú dievčatá chválené najmä za milosť, pomoc a poslušnosť, ľahko si vytvoria spojenie: láska sa získava tým, že budem „dobrá“. A byť dobrá znamená nerobiť problémy, byť ticho, byť pekná, byť nápomocná – skrátka, nezacláňať. Tak sa v nich nenápadne zakorení potreba dokonalosti, nie z radosti z rastu, ale zo strachu zo straty prijatia.
V dospelosti z toho často vzniká žena, ktorá sa snaží vyhovieť všetkým – partnerovi, šéfovi, rodine – no sama seba stavia na posledné miesto.
Vnútorné zranenia matiek, ktoré formujú výchovu ich dcér
Nie len spoločnosť má vplyv na vývoj dievčat – často sú to aj samotné matky, ktoré si so sebou nesú nezahojené rany z vlastného detstva. Ak žena vyrastala v prostredí, kde bola chválená len za výkon alebo kde sa jej emócie bagatelizovali, môže nevedome prenášať tie isté očakávania na svoju dcéru.
Niekedy ide o úplne tiché vzorce – prehnaná kontrola, výčitky, snaha „uchrániť ju pred všetkým“, ktoré však vychádzajú zo strachu, nie z dôvery. A hoci každá matka túži pre svoju dcéru len to najlepšie, bez vedomého spracovania vlastných zážitkov môže neúmyselne brániť tomu, aby jej dieťa žilo slobodnejší a zdravší príbeh.
Ako ochrániť sebavedomie dievčat?
Sebavedomie dievčat sa nezačína budovať v škole ani v dospievaní – začína sa v malých momentoch, keď sú ešte úplne malé. Keď ich necháme rozhodnúť, čo si oblečú, keď ich berieme vážne, aj keď sa hnevajú, plačú alebo sa cítia neisto.
Dôležité je, aby vedeli, že ich hodnota nesúvisí s tým, ako sa správajú, vyzerajú alebo čo dokážu – ale že sú dostatočné také, aké sú. Pochvala za snahu namiesto výsledku, uznanie ich emócií a možnosť byť samy sebou bez obáv z odmietnutia – to sú základy silného vnútorného ja.
Rodičia, najmä matky, môžu byť pre dcéry zrkadlom sebahodnoty. Ak matka o sebe hovorí s rešpektom, nastavuje hranice a neobetuje sa neustále pre iných, dcéra sa to učí prirodzene. Ak však dievča vidí, že žena je až posledná na vlastnom zozname priorít, môže si začať myslieť, že byť ženou znamená zabúdať na seba. Ochrániť sebavedomie dievčaťa teda znamená ukázať jej, že byť autentická je v poriadku – a že vlastná hodnota nie je niečo, čo musí neustále dokazovať.
Čo si z toho odniesť ako mama
Nemusíte byť dokonalá, aby ste boli pre svoju dcéru tou najlepšou mamou. Vaša láskavá nedokonalosť ju učí, že aj žena môže robiť chyby, meniť sa, skúšať znova a byť pritom milovaná. Dôležité nie je všetko zvládnuť, ale vedieť sa pozrieť do jej očí a povedať: „Vidím ťa. A som tu s tebou.“ To, ako so sebou hovoríte, ako si dovolíte odpočívať, ako nastavujete hranice – to všetko vníma viac, než si možno uvedomujete.
Vaša výchova nie je len súbor rozhodnutí, ale živý príklad – a to je vaša sila. Každý láskavý krok smerom k sebe samej jej dáva povolenie, aby sa mala rada, aby dôverovala svojej múdrosti a aby vedela, že nemusí byť „dobrá pre všetkých“, ale pravdivá sama k sebe. Vychovávať dievča totiž znamená aj pomáhať žene v sebe vyrásť a uzdraviť to, čo kedysi bolo umlčané.
Zdroj úvodnej fotky: Depositphotos
